rolnicky.sk - Strunovrat, Marien, Jasoň, Jára Cimrman – Rolničky na výlete

Strunovrat, Marien, Jasoň, Jára Cimrman – Rolničky na výlete | Hudobná skupina Rolničky

Rolnicky.sk Spined HTML

Strunovrat, Marien, Jasoň, Jára Cimrman – Rolničky na výlete | Hudobná skupina Rolničky Hudobná skupina Rolničky …nech sme dospelí, ale dospievaní nie. Preskočiť na obsah Domov spevníky a nahrávky Kronika Diskografia História Vystúpenia Kontakty Členovia Stageplan ← „Chtěl bych být medvídkem “ alebo Rolničky v Lásku Keď zablúdiť, tak s muzikou! → Strunovrat, Marien, Jasoň, Jára Cimrman – Rolničky na výlete Pridané dňa november 27, 2016 od Dušan Franců Každá rodina naplní ľubovoľne veľké, či malé auto. Toto však platí aj o kapele Rolničky. Jazdievali sme napchatou Rosinantou (Škoda Favorit) na Vandermúzu aj so stanmi a spacákmi. Neskôr sme sa napchali do Fabie, na streche basa a dve gitary. Občas sme išli dvoma Fabiami, ale v tej druhej bol len cimbal a Paľo Beee s ušami zakrytými kolenami, pretože mal sedadlo posunuté celkom vpredu. V sobotu 19. novembra 2016 sme na strechu Milovho Ferdíka S-Maxa priviazali Julinku a vnútrajšok sme zapratali všetkým možným. Nuž, do Fabie sme nepchali napríklad cajon, ani tri kombá. Vyrazili sme do Slatiňan, kde tamojší riaditeľ “Lidušky” (po našom “ZUŠky” – pozn. prekl.), kapelník folkovej skupiny Strunovrat a hokejista amatérskeho hokejového klubu Petr Šotta usporadúva pravidelne každý rok festival “Slatiňanský Vrabčák”. My toho bohviekoľko nenajazdíme a tak keď už niekam vyrazíme, chceme si to užiť v kľude. Milo sa zodpovedne pripravil na poslanie vodiča. Mesiac abstinoval a dva týždne vyberal najlepší navigačný softvér pre svoj smartfón. Dali sme si dosť času aj na obed, ale časovú rezervu sme spotrebovali na výber reštaurácie. V Žďáre nad Sázavou sme jednu našli, ale zafajčenú až hrôza. Milo hneď našiel inú, volala sa Táferna. Vedený navigáciou Waze nás potom povozil po miestnom sídlisku, až sme sa k reštaurácii pri hlavnej ceste dostali z nejakej úplne opačnej strany. Bežná česká reštika s dobrým jedlom naplnila naše očakávania aj brušká a v presne stanovenom čase sme potom dorazili do Slatiňan. V Sokolovni už pulzoval muzikantský život. Publikum šumelo v sále, na javisko práve nastupovala výborná mladá kapela “Kdo ví” a v zákulisí nás Míra Olšanec uviedol ku stolu plnému dobrôt. Chytro sme vyzliekli Julinku a kontrolovali, či jej nejako ublížil dážď. Neublížil, náš futrál je bezkonkurenčný. Na javisku zatiaľ vystrájala skupina “Trdlo”. Domáci folklór, klezmer, cigánska muzika, ťažko bolo nezačať za javiskom tancovať. Helenka a Karel Ťoupalovci sú vynikajúci zvukársky tím. Ich prácu by mali vidieť všetci slovenskí zvukári, ktorí na mňa vždy nechápavo zízajú, keď od nich žiadam, aby pri našom nástupe na javisko boli pripravené mikrofóny a káble, aby sme tam nemuseli stáť ako šutre v Stonehenge, hľadiac na pozadie zvukára, ešte len hľadajúceho čosi v niektorom z kufrov. Perfektná počuteľnosť všetkých nástrojov a zrozumiteľnosť spevu v hľadisku aj na javisku je pri Ťoupalovcoch samozrejmosťou. Všetko bolo pripravené, takže sme sa pozapájali a než Míra Olšanec hodil pár vtipov, stihli sme skúšobný vokál. Od odchodu Trdla z javiska uplynulo 7 minút a začínali sme hrať. Trištvrtehodinu sme si skutočne užívali hranie pre sústredené publikum. Hrať pre ľudí, ktorí počúvajú a reagujú, je radosť, kým hranie pre navzájom rozprávajúcu sa a popíjajúcu masu je otrava. Vytiahli sme prierez naším repertoárom od Malín až po Darebácku. Vystúpenie hostiteľského Strunovratu sme videli temer celé. Petrovu muziku nazývam “zrelým folkom”. Možno je to tým, že sme vrstevníci a rozumiem skúsenostiam, ktoré sa v jeho pesničkách odrážajú. Civilne láskavý pohľad na svet okolo nás prostredníctvom pesničiek podaných perefektnými hráčmi aj spevákmi, to je muzika, na ktorej som vyrastal. To je niekdajšia Porta, to sú pesničky, ktoré formovali aj môj pohľad na svet. Som nadšený, že takáto muzika stále žije a milujem takéto akcie. Pred pol siedmou sme naskákali do Ferdíka, Milo zapol navigáciu a viezol nás akýmisi temnými cestičkami do Pardubíc. Prijali sme totižto pozvanie prísť sa pozrieť na výročný koncert našich priateľov Marien. Konal sa v spoločenskom centre na výstavisku, v unimpaired prestavanej z pôvodnej plavárne. Takéto haly sú nočnou morou zvukárov podobne ako telocvične, ale tak ako Karel Ťoupal zvláda sokolovne, Petr Michal zvládol sálu so zhruba 800 divákmi. Ivan Kurtev a jeho agentúra Folk žije! odviedli perfketný výkon. Zvuk, scéna, svetlá, všetko bezvadné a pritom citlivo zladené s muzikou, ktorú Marien hrá. Moje potešenie vopred znásobilo stretnutie s Radkou Klečkovou-Havelkovou, autorkou viacerých pesničiek Poupat aj Marien, nesmierne invenčnou dámou, ktorá vo svojich pesničkách akoby videla kamsi za viditeľnú realitu a prinášala nám čosi, čo je na pozadí nášho vnímania, aj našich citov. Môj  obdiv k nej trvá odkedy som počul pesničky “Malá mořská” a “Vlak mezi Čínou a Indií” a rastie s každou ďalšou. Koncert Marien bol fantastický. Striedali pesničky známe z ich repertoáru, ale aj staršie pesničky ešte z obdobia Poupat a napokon aj niekoľko nových. Zaujímavou vsuvkou bol blok piesní v podaní Víta, Honzu a Feďu, tentoraz prekvapivo spievajúceho. Doteraz ho síce programovo predstavovali ako nespeváka, ale tomu veria len tí, čo ho ešte nepočuli. Tak tentoraz to prišlo. Pesnička o Butchovi Cassidym a Sundance Kidovi je perfektná obsahovo a Honza s Feďom ju zaspievali prefektne. Hosť Honza Kouba dal svojím dobrom pesničke správnu atmosféru. Druhým silným zážitkom bola pieseň “Mír s tebou”, ďalšie z Vítových diel, po ktorých publikum chvíľu ostáva v šokovanom tichu, než vybuchne potleskom ohrozujúcim statiku budovy. Vítove majstrovstvo je v tom, že dokáže filozofickú tému ohraničiť, konkretizovať do básníckych obrazov a napokon v trojminútovej pesničke podať tak, že to zasiahne dorastenku, študenta, manažéra aj jeho starú mamu. Tento koncert si vyžadoval perfektnú réžiu, pretože muzikanti sa striedali u viacerých mikrofónov. Najmä Zdenka a Zuzka sa objavovali aj v prednej línii, aj u bong vzadu na stupienku a napriek tomu bol zvuk vždy výborný. Keď sa koncert skončil mohutným, spoločným spevom pesničky “Zrcadla”, len sme sa zľahka pozdravili s Marien a nechali ich nadšenému publiku. Museli si splniť spoločenské povinnosti a nepochybne sa tešili aj do postelí. Príprava na koncert trvala šesť hodín v plnom nasadení, samotný koncert potom 2 hodiny. Vrátili sme sa do Slatiňan práve keď sa začínalo vystúpenie Ivana Hlasa a jeho dvoch parťákov. Tak Ivana Hlasa si pamätám ešte z čias komančských, len ako meno, ktoré sa nemalo veľmi vyslovovať, takže hoci som jeho pesničky veľmi nepoznal, bol mi sympatický. Po zhliadnutí filmu “Šakalí léta” som si ho ako autora mimoriadne obľúbil. Bláznivý rockenroll v jeho prevedení má v sebe hĺbku, atmosféru, myšlienku, hodnoty, proste super. Jaroslav Olin Nejezchleba hral na violončelo, ale ja si ho pamätám spred tridsiatich rokov ako huslistu a gitaristu skupiny Marsyas. Trčal na javisku o hlavu nad ostatných a sprevádzal Zuzanu Michnovú pri prednese niekdajších skvostov “Marsyas a Apollón”, “Kousek přízně”, či “Znamení býka”. Hranie s Ivanom Hlasom mi pripadalo ako logické pokračovanie. Tretím do partie je Norbi Kovács. Myslím, že málokedy máme v našich končinách šancu vidieť naživo svetovú gitaristickú špičku. No a Norbi tam patrí. Ten chlap robí s gitarou neuveriteľné veci a popri tom ešte dokáže s nadhľadom baviť publikum. Niekedy sám, niekedy sa k nemu pridal parťák violončelista v dlhých inštrumentálnych vsuvkách, ktoré boli všetko, len nie nudné. Keď Norbi začal spievať “Az a szép, az a szép, akinek a szeme kék”, Milo spozornel. Po skončení za Norbim vyrazil a vyslovenie hesla “Hogy vagy” odkrylo spriaznenosť Levičana so Šahanom v diaľavách Českej zeme. Norbi vo svätom nadšení zo stretnutia s krajanom obdaroval ho svojím albumom “Takžetak”, po ktorého vypočutí človek musí prehodnotiť svoje gitaristické ambície. Keby som to nevidel naživo, tak hádam neuverím, že sa také čosi dá zahrať bez štúdiových trikov. Okolo pol jedenástej sa festival skončil. Všetci cezpoľní muzikanti okrem nás za vyparili a Karel s Helenkou balili aparatúru. Chceli sme im vyjadriť svoju vďaku aj pomocou pri nakladaní do auta, ale partia dobre stavaných svalnáčov nás zdvorile odohnala so slovami, že muzikanti nemôžu ťahať bedne, aby si neporanili prstíky. Len čo sokolovňu upratali, navigovali nás priamo do baru, kam sme napochodovali aj s nástrojmi. Tí usmievaví obri boli hokejisti, spoluhráči Petra Šottu. Sadli si s nami a dve hodiny s nami spievali. Spájala nás totižto znalosť trampsko-countryovej českej, táborákovej klasiky. Až keď dlho po polnoci zaspal barman a nám začali tiež klipkať oči, hokejisti sa sa s nami srdečne rozlúčili a Petr nás zaviedol do svojej “Lidušky”, kde sme sa prenocovali. Raňajky na chodbe hudobky boli vďaka Hanke opäť “opulentné”. Posedeli sme ešte v živej debate s Petrom a po deviatej sme sa už ládovali do Ferdíka. Naším prvým priebežným cieľom bola “Rozhľadňa Járu Cimrmana” nad obcou Březová nad Svitavou. Už sme okolo nej išli mnohokrát, vždy sme si vraveli, že tam sa raz musíme pozrieť, ale až v tomto zložení sa nám to podarilo. Odstavili sme wheels s Julinkou na streche a vyrazili pešo na kopec. Milo sa stratil okamžite, ale po chvíli sme zistili, že sa vlastne len zakecal s nejakou miestnou dámou a zisťoval od nej nejaké navigačné údaje, na základe ktorých nás potom dobehol. Stúpali sme teda úbočím ponad trať a viedli zasvätenú debatu, tentoraz z Majkinej odbornej oblasti. “Majka, ja som znepokojený, lebo som počul, že keď človek prehadzuje pri písaní písmenká, tak je to nejaká diagnóza.” “Áno, niektorí ľudia si zamieňajú napríklad ‘b‘ a ‘d‘, alebo iné dvojice.” “Nie, to som nemyslel. Ja pri písaní prehadzujem poradie písmen. Chápeš? Napríklad namiesto ‘predtým‘ napíšem ‘predýtm‘ a podobne.” “Jáj,…tak to je obyčajná nepozornosť, to nie je nijaká ropucha.” Legenda vzniku rozhľadne je dôkazom, že v Česku sa pôvod čohokoľvek dá odvodiť od diela Járu Cimrmana. Milujem túto tradíciu. Česi by dokázali Járu Cimrmana in memoriam zvoliť za prezidenta… hádam by to v tomto období prinieslo aj zlepšenie. V ankete o najslávnejšieho Čecha sa Cimrman umiestnil na popredných miestach spolu s Karlom IV, kniežaťom Václavom a T.G. Masarykom. Jednoducho Cimrman pomáha nestratiť humorný nadhľad. U nás suchári suchí nedovolia ani len pomenovať most ponad Moravu mostom Chucka Norrisa. Do histórie Rolničiek sme teda pridali ďalší významný výkon: Výstup na Rozhľadňu Járu Cimrmana bez kyslíkových prístrojov. Hore sme sa odfotili a zaostrili sme fantáziu viacerými smermi, ktorými kvôli hmle nebolo vidieť nič. Cestou späť sa Milo prejavil ako skvelý intuitívny hubár a išiel na istotu po obrovský hríb, ktorý následne venoval Hanke. Cynicky sme sa jej pýtali, či sa cíti poctená, alebo ako testovacia myš. Hanka predviedla beh dolu kopcom po blate, vyhrali však tí, kto stavili na jej úspešné zabrzdenie. Keďže sme podcenili čas potrebný na tento výlet, museli sme vynechať obed, aby sme stihli termín predvolania na Folkový úrad v Báhoni. Zistili sme však, že to vôbec nevadí, pretože v Hankinom raňajkovom košíčku ostalo ešte na obed aj na večeru. V Báhoni nás čakala lukostrelkyňa Natálka s uvarenou kávou a medvedíkovými koláčikmi, celý Jasoň aj s ich zvukárom Michalom s postavenou aparatúrou. Zasadačka obecného zastupiteľstva tiež preverila zvukárovu zručnosť, ale obstál na jednotku. Koncert sa začal zhruba o tretej, okrem obvyklého publika z rodiny Rímešovcov zaplnili sálu aj ďalší ľudia a bolo jasné, že to bude príjemné hranie. Jasoňáci nám urobili radosť, pretože vytiahli zo staršieho repertoáru nádhernú pesničku “Poznám”, ktorú sme s potešením spievali s nimi a napokon sme si vyžiadali aj “Dúhovú gulôčku”. Náš nástup bol krátky a vystúpenie samotné nám pripadalo veľmi príjemné. Vzadu skackali decká na každú rytmickú pesničku, publikum sa usmievalo a moji spoluhráči tiež. Hralo sa nám skvele, medzi publikom a nami to fungovalo. Posledný úsek našej víkendovej cesty sme ešte nabudení na ďalšie hrania rozoberali ďalšie hrania a plány. Mladá, po štvrťstoročí opäť začínajúca kapela… Tento obsah bol zaradený v Kronika. Zálohujte si trvalý odkaz. ← „Chtěl bych být medvídkem “ alebo Rolničky v Lásku Keď zablúdiť, tak s muzikou! → Hľadať: NAJBLIŽŠIE HRANIA 29.9.2018 Lednické Rovne Najnovšie články Čo sme zatiaľ stihli v roku 2018 Folkomotíva Ako sme pramenili Pamäť na pesničky Folkové Chvojení 2017 Kategórie Členovia Diskografia História Kronika Oznamy Všeobecné Hudobná skupina Rolničky Hrdo poháňané cez WordPress.